BLOG

 

N_ROD_SOB_

 

Alternativní scéna klubu Les nám v prvý festivalový večer, ako súčasť off programu, ponúkla inscenáciu Tomáše Vůjtka Po Sametu aneb tahle země není pro blbý. Vůjtek, veľmi aktívny dramatik a interný dramaturg divadla Komorní scéna Aréna, sa nám tu predstavil nielen ako autor textu a „kompilátor“ autentických výrokov rôznych českých politikov, no tiež ako režisér.

Scénické riešenie je značne jednoduché: päť stoličiek, stojan s mikrofónom, jedna televízia, na ktorú sa prenáša obraz z dvoch kamier, a polica so šanónmi, ktorým dominuje výrok N_ROD_SOB_, ktorého deformovanie a komolenie sa v českom divadle používa s pomerne veľkou obľubou (Národ sobě – nápis z Národního Divadla).

Postavy moderátorov (Stanislava Schupplerová a Jakub Chrobák) nás uvádzajú do deja tohoto priam „galavečera“, ktorý je však o poznanie estrádnejší, než by televízny divák mohol očakávať. Alebo vlastne ani nie? Sympaticky rozpačitá dvojica nám predstaví „smíšený Svatováclavský sbor“ v zložení „štyroch skutočných mužov“ (Jan Chudý, Vojtěch Lipina, Petr Sedláček a Jan Lefner) a jednej „dominantnej neskutočnej ženy“ (Kristýna Leichtová) a tak sa môže začať hon na voličov. Postavy nám striedavo predstavujú viacero téz, vystupujú jedna po druhej i zároveň, do toho sa občas objaví pieseň na spôsob kabaretu.

Tu treba podotknúť, že hudba bola inštrumentálne ako i zvukovo naozaj zručne uchopená; parafrázovala piesne z osemdesiatych rokov a niesla špecifický zvuk doby. O stupeň ďalej by ju však príjemne posunul bubeník s aspoň minimálnou zostavou či elektrickými bicími – drum machine (i keď ju ovláda človek) nemá cit pre dynamiku, zmeny a prechody.

Hudba do veľkej miery dynamizovala celú inscenáciu, tesne po úvode sa však začala vytrácať a čoraz viac sme boli svedkami repetitívnych výstupov politikov-spevákov, ktoré postupom času pôsobili retardujúco, nedynamicky a vlastne už i obsahovo vyprázdnene. Nepochybne kvitujem, že ako symbol prázdnych a neustále opakujúcich sa rečí politikov ide o trefný ťah réžie, otázkou však je, či sa tento princíp nevyčerpá príliš rýchlo na to, aby ho divák absorboval hodinu a pol bez pocitu nudy či otrávenosti.

Pomerne nevyužitým ostal princíp používania kamery. Tá by mohla na javisku byť efektívnejšia, ak by ukazovala niečo, čo divák voľným okom alebo v nepozornosti neuvidí. Tu sa nám prenos z dvoch kamier reguluje naozaj len na celok a občas detail práve vystupujúceho politika. Televíziu a kamery navyše obsluhuje „Vedoucí přenosového vozu, které ujel přenosový vůz“ (Monika Horsáková) ktorej znudený výraz je naozaj autentický – človek má až pocit, že sa v tomto prípade nudí postava i jej predstaviteľka – právom – a možno i divák.

Rovnako nie úplne pochopiteľné resp. produktívne využité mi prišli postavy Manžela a Manželky (Petr Peňkova a Soňa Zapletalová). Jednak šlo v ich prípade o zvláštnu a takmer bezideovú nadstavbu celého deja-nedeja, druhak sa zapájali z prvého radu, takže mnoho z ich akcii môže ostať pre väčšinu divákov úplne utopených.

Politické divadlo je dôležité, rovnako tak politická satira. Toto dielo Tomáše Vůjtka môžeme považovať za naozaj príjemné osvieženie a zakončenie prvého festivalového dňa. Na záver by som však rád ešte položil otázku – nebolo by zmysluplnejšie takúto inscenáciu, vytiahnuť z undergroundu na svetlo? Viem, že ide o „inscenaci se sarkastickým povzdechnutím nad tím, kam jsme to za 30 let od sametového listopadu dotáhli“, no v tomto prípade mám dojem premrhaného potenciálu a cieľovky, ktorá by mohla byť omnoho širšou masou, a je potrebné ju šokovať a vytrhnúť z letargie aj takouto „fackou“.

 

Mário Drgoňa

Add a comment