top of page
  • festival OSTRAVAR

„Dům, ve kterém bydlíme, už dávno není…?“

Višňový sad / Národní divadlo moravskoslezské


Inscenovať Čechova je v každej dobe rozhodnutie, ktoré so sebou nesie minimálne pár základných otázok: „Prečo? Ako? Pre koho?“ Argument, že Čechov je aktuálny vždy a všade je síce pravdivý, ale nedá sa s ním operovať paušálne a aplikovať ho na všetky skupiny a doby.



Vyskúšajme si nastoliť vzorové dané okolnosti - divákmi môže byť skupina mladých ľudí, pre upresnenie, narodených po roku 2000 (pretože táto generácia potenciálnych recipientov je konfrontovaná s diametrálne odlišným vnímaním sveta, než tie pred ňou*), ktorí navštívia Divadlo Antonína Dvořáka vďaka festivalu OST–RA–VAR. Ak by sme chceli ony dané okolnosti ešte okoreniť, dodáme, že do divadla prichádzajú po prvýkrát v živote. Hoci v súvislosti s generačnou krízou, ktorá sa ako téma vo Višňovom sade zrkadlí, dáva potenciálne nepochopenie medzi javiskom a hľadiskom zmysel, no pokiaľ nie je tento zámer jasne komunikovaný tvorcami v koncepte, vedie skôr do pekla, než k úspechu. A tým sa z cvičenia „magického keby“ dostávame k reálnym udalostiam.


Inscenácia Višňový sad v réžii Vojtěcha Štepánka na prvý ani na druhý pohľad nekomunikuje žiadny koncept či režijno-dramaturgický zámer. Tak, ako na javisku stoja skrine i inscenácia je len výstavnou skriňou psychologického realizmu ľahko druhej polovice 20. storočia, no v oboch prípadoch sa zhodujú vo svojej podstate, a to, že sú len tým, čím sú.


Otázky, ktoré sú nastolené v úvode tohto príspevku buď neboli inscenačným tímom položené alebo ich zodpovedanie ustúpilo akejsi vyššej moci, ktorá nedbala na umeleckú hodnotu či zmysel a postavenie inscenácie v rámci repertoáru Národního divadla Moravskoslezského.


Vezmime si tento obraz: inscenácia sa rozkladá po celej šírke a hĺbke divadelného priestoru, herci v dobových kostýmoch oscilujú po scéne sólo, vo dvojiciach a väčších skupinách, zastanú, prednesú text, a posunú sa ďalej či prípadne si sadnú bokom do svetelného spotu. Predstavenie prebieha v rôznych variáciách na tento obraz. Charaktery sú rozohrávané podľa základnej interpretačnej tradície, v jednotlivých scénach chýba temporytmus (ktorého absencia nie je podmienená horšou reprízou, ale réžiou). Primárne mizanscény fungujú väčšinou staticky, sekundárne sú koncipované ako davy v pozadí, bez snahy o prepojenie či zdynamizovanie vďaka interakcii jednotlivých scénických plánov. Občas sa v priebehu deja dostaví pokus o ideovú nadstavbu a to v postave guvernantky Charloty, ktorá, ako sa zdá, oplýva magickými a vešteckými schopnosťami, no práve v tomto prípade to vyzerá tak, že tento nápad sa objavil niekde v začiatkoch príprav, zasekol sa v jednom bode, nebol ďalej rozpracovaný a na jeho vylúčenie sa zabudlo. Takto aj v praxi pôsobia scény, kde sa predmetná postava vyskytuje - odnikiaľ nikam a medzitým červený šáteček.


Inscenácia postráda akúkoľvek invenciu, čo nevadí, pokiaľ sa neocitá v opačnom extréme. Pretože v momente, kedy sa tvorca rozhodne inscenovať klasiku, akou je Čechov, spôsobom, akým by sa robil v časoch bývalého režimu, nemôže úplne očakávať, že priláka do divadla nových divákov a zároveň, že môže takto fungovať dlho, pretože cieľová skupina, ktorá obľubuje tento typ a prístup, skôr či neskôr zomrie.


Na mieste teda už nie je ani tak otázka, či má zmysel takto pokračovať, ale ako sa z tohto bludného kruhu, v ktorom sa Národní divadlo Moravskoslezské ocitá, vymaniť. Možno je na mieste si naozaj zodpovedne zodpovedať ony otázky „Prečo? Ako? Pre koho?“ a priznať si tak, ako postavy vo Višňovom sade, že „Dům, ve kterém žijeme už dávno není náš.“


*autorka recenzie vychádza zo osobných skúseností s mladším členom rodiny a jeho spriaznenou skupinou rovesníkov



Hana Launerová

98 zobrazení0 komentářů

Nejnovější příspěvky

Zobrazit vše
bottom of page