Švejkův návrat / Komorní scéna Aréna
Osobnosť dobrého vojaka Švejka je už od svojho knižného vzniku kultovou záležitosťou, na ktorej vyrástlo niekoľko generácií. Aká však bola osobnosť Švejkovho ,,skutočného tatíčka“? Inscenácia Švejkuv návrat v réžii Ivana Krejčího podrobne skúma posledné roky života českého spisovateľa Jaroslava Haška, ktorý popri tvorení svojej nesmrteľnej postavy prežíva niekoľko ďalších turbulentných príbehov naraz.
Vo svojom dva a pol hodinovom trvaní je postava Haška predostretá v niekoľkých polohách – v stojacich, plaziacich a nakoniec aj v sediacich, čo je pre spisovateľa najčastejšia a najpohodlnejšia poloha. Avšak Haškov tvorivý proces na románe nie je jediným obrazom, ktorý by divákovi predostrel spisovateľa neúprosne ťukajúceho do písacieho stroja. Hra Tomáša Vůjtka je duševnou ponorkou do súkromného života Jaroslava Haška, o jeho ľúbostnom trojuholníku plného kompromisov, omylov a nedorozumení, politických presvedčení a životných názorov, ako aj o závislosti na alkohole, ktorá ho predčasne priviedla do hrobu.
Je na mieste vyzdvihnúť dramaturgický, ale aj autorský prínos Tomáša Vůjtka, ktorý v prípade inscenácie Nanebevstoupení Lojzka Lapáčka ze Slezské Ostravy, kedy sa jeho dramatizácia snažila byť až priveľmi dôvernou kópiou literárnej predlohy, odklonil od zbytočného kumulovania životných faktov Jaroslava Haška. Švejkuv návrat je zoskupený do umnejších a menej dejovo ťahajúcich sa výstupov, s dobre vyváženým a funkčným slovným humorom. Vůjtkov text skúma osobnosť spisovateľa, jeho alkoholické návyky, chuť pre fabuláciu ako aj osobnostné neduhy. Práve Haškov egoizmus vyvoláva reťaz reakcií, ktoré zasahujú do osudov iných – nakoniec aj do jeho, čo mu je osudným. Jediným výrazným nedorozumením je pre mňa osobne nedotiahnutá téma politiky, ktorá v Haškovom živote zohrávala veľkú rolu. Tejto téme je venovaná veľká pozornosť v treťom výstupe, ktorý je popri ostatných výstupoch, najdlhší, ale Haškove politické názory sú v priebehu deja zmienené iba okrajovo. Stále otázne sú pre mňa ,,opilecké dialógy“, v ktorých bol zakomponovaný celý dejový vývin. Na koľko boli tieto dialógy herecky zvládnuté, bez zbytočného a núteného afektu, ich počet môže mierne zdegradovať isté myšlienky a výroky postáv. Miestami totiž nie je jasné, kto hovorí danú myšlienku – či postava alebo alkohol.
Scéna vo vizuálnom prevedení Milana Davida je minimalistická, zobrazuje jednoducho zariadenú krčmičku so stolmi a stoličkami a výčapom, ktorý je pre Haškovu existenciu smerodajným. Scénické riešenie je funkčné a vytvára stále prostredie, na ktoré sa plynulo napájajú ďalšie výstupy a istým spôsobom otvárajú možnosť diváckej predstavivosti. Zároveň prostredie krčmičky oplýva popísanými stenami a obrazmi – originálnymi pasážami Haškovho rukopisu. Tento výtvarný efekt je neskôr využitý aj v rámci hereckej akcie, kedy predstaviteľ Haška Josef Kaluža píše ceruzkou na stôl. Jednak scénické, ale aj režijné riešenie dokresľovania vytvára pomyselný celok skutočnej osobnosti Jaroslava Haška.
Medzi hereckými výkonmi bol výrazný a vynikajúci kontrast medzi ženskými postavami. Elegantná a emočne stabilná Jarmila (Tereza Cisovská), militantná a ukričaná Šura (Alena Sasínová-Polarczyk) a oslnivo koketná Xena (Kristýna Panzenberger Krajíčková). Postava Haška bola akoby napísaná pre herecký naturel Josefa Kalužu– autenticky zvládal opilecké výstupy ako aj odkrývanie duchovného rozpoloženia.
Filip Sojka