Zakázanou krajinou / Studio G
Inscenácia Zakázanou krajinou stojí na rázcestí dvoch interpretácií. Ísť cestou tlmočenia životného príbehu cestovateľky Alexandry David-Néel, alebo sprostredkovať ideu nezlomiteľnosti ľudskej vôle v momente, keď si niečo predsavzá. Otázka, ktorá je teda smerodajná znie - čo dá potenciálnemu recipientovi viac? Byť prozaickým a dejotvorným, alebo dynamickým, úderným a faktografickým? Ktoré fakty sú podstatné, ktoré sú príbehotvorné a ktoré majú dramatický potenciál? Dokudráma, alebo symbolická introspektíva? Ani jedna z týchto verzií nie je nesprávna. Obe majú svoje benefity i úskalia. No občas akúkoľvek snahu zradí tá najbanálnejšia vec.
V prípade Zakázanou krajinou sa najväčším úskalím a zároveň najbanálnejším problémom javí byť priestor samotný. Reč je o Studiu G, priestore, ktorý je pre túto tému možno až príliš komorný(scénografický koncept inscenácie spočíva v obrátenom javisku a hľadisku, javisko tak spočíva na elevácii a diváci na zemi).
Životný príbeh Alexandry David-Néel totiž nepozostáva len z onoho prechodu cez krajinu večného snehu, ale ako sa dočítame v bulletine alebo z ďalších zdrojov, táto žena absolvovala ciest mnoho a v tých najťažších podmienkach. Spomeňme napríklad len ako pätnásťročná utiekla do Anglicka či ďalšie cesty do Švajčiarska a Španielska vo veku osemnásť rokov. Nejde ani tak o počet krajín, kam viedli jej kroky, ani vek, v ktorom tieto veci zažila, ako skôr o fantastický fakt, že všetky tieto výpravy zvládla sama. Po zistení týchto skutočností je možno škoda, že sa recipient dozvedá len veľmi zhustený prehľad o jej súkromnom živote a dejový fokus sa zameriava len na jej cestu do Lhasy. Plocha, na ktorej sa hlavná postava rozprestiera, je teda fyzicky i ideovo veľmi okresaná.
Načrtnutých horizontálnych i vertikálnych rozmerov je pritom v inscenácií veľa a majú svoj potenciál. Či už je to postava Démona, kúzelníka alebo manžela Phillipa a opatrovateľku Tortue, ktorých oboch predstavuje ten istý herec (Ondřej Brett). Každá z týchto postáv má načrtnutú líniu, či už na dejovej alebo ideovej úrovni, ktorá by po rozvinutí pomohla recipientovi lepšie objasniť motivácie či hĺbku ako Alexandry David-Néel, tak celej režijno-dramaturgickej koncepcie.
Divák sa takto díva na dielo, ktoré má síce veľmi silný emočný a atmosférický náboj, no na niektorých miestach stráda temporytmicky, niekde sa vyslovene a doslovne brodí snehom, a niekde naopak preskočí až neúmerne rýchlo situácie, ktoré majú možnosť byť ťažiskovými (ako napríklad vzťah s manželom).
V konečnom dôsledku však Zakázanou krajinou plní svoj účel. Recipient dostáva informáciu o existencii a bytí jednej významnej ženy a tvorcovia vytvárajú impulz k hlbšiemu rešeršu a možno i zamysleniu sa nad vlastnými možnosťami a túžbami, ktorým je možno len potreba nechať väčší priestor.
Hana Launerová