Nanebevstoupení Lojzka Lapáčka ze Slezské Ostravy / NDM
Cestovanie v čase medzi štyrmi dekádami dvadsiateho storočia. Nasýtený historický prameň, ktorý približuje ostravské dejiny aj pre zahraničného diváka. Príbeh človeka o človeku, príbeh ľudí o ľuďoch. Prihrávanie ľudských osudov, ktorých gól odrazila tyč meniacej sa politicko-spoločenskej situácie. Inscenácia Nanebevstoupení Lojzka Lapáčka ze Slezské Ostravy sa zmieta medzi vojnami, holokaustom, okupáciou, politickými procesmi a režimami. Nakoľko sú zmienené historické udalosti chronicky známe a informáciami pestré, ich nadpoužitie ako aj hromadenie do jedného celku, môže uškodiť – najmä v prípade, ak sa jedná o spracovanie predlohy.
Na prvý pohľad by sa zdalo, že dramatizácia rovnomenného románu Oty Filipa je o súperení medzi dvomi futbalovými klubmi, ale akonáhle sa futbalové zápasy hrajú s vyfúknutou loptou, tak je nadmieru jasné, do akej polohy je téma futbalu postavená. Vyfúknutá lopta slúži ako chytrá metafora, ktorá futbal posúva mierne do autu – stále vnímame nadšenie postáv pre futbal, stále sa o ňom hovorí, ale futbalová tematika stojí takpovediac v úzadí, na koľko skutočné témy prichádzajú vpred. Zároveň sa členovia futbalového tímu nevenujú iba športu, ale aj každodennej práci, ktorá prináša zárobok – sú tak plnohodnotnými postavami, na ktorých sa odzrkadľuje zmena určitého sociálno-politického obdobia.
Inscenácia je sprievodcom dejinami, ktorý nás prevádza od prvorepublikových rokov až po obdobie normalizácie – nezabúda sa však pristaviť pri otázkach fašizmu a komunizmu, holokaustu a deportácií alebo pražskej jari. Dramaturg Tomáš Vůjtek uchopil dramatizáciu románu v niekoľkých úsekoch až príliš doslovne. Nasýtenosť tém je v kolízií s častou zmenou prostredia a skokmi v čase, až je v istých momentoch náročné vnímať všetky okolnosti a kontexty. Inscenácia svoju preplnenosťou tém, motívov, ale najmä aj výstupov naberá na zbytočnej dĺžke, pričom by výrazné škrty neuškodili – dej by sa tak mohol viac zdynamizovať, hutnejšie a zreteľnejšie posúvať a neniesol by sa vo vláčnom, žuvačkovom tempe.
Režisér Janusz Klimsza dokázal veľké množstvo tém umne zapracovať do charakterov postáv, do ich osobitného konania a profilovania, ale aj tento princíp v priebehu inscenácie začal uberať na efektívnosti, na koľko sa toho začalo diať viac a viac. Pomerne rušivým elementom bolo nadpoužitie technických vymožeností, ktoré pravdepodobne cielenú strihovosť alebo eskaláciu napätia (možno aj efektu prekvapenia) zhodili do gýču. Scénu, ktorú tvorili dva drevené ploty a jedna veľká brána mohla svojou multifunkčnosťou nabrať na väčšom význame a využití – podobne je to aj s niektorými rekvizitami, ktoré mali potenciál niesť isté metaforické čaro, ale zostali iba v nevyužitej statickej polohe.
Inscenáciu najviac potiahol herecký výkon Roberta Fintu, ktorý ako predstaviteľ Lojza Lapáčka, zvládol svoju úlohu rozprávača a sprievodcu ostravských dejín bravúrne. Veľmi uveriteľným a pútavým rozprávaním sledoval a komentoval vývoj svojho rodného mesta a jej obyvateľov, ale nakoniec sa do príbehu zapojil aj on, kedy sa z vyťahaného svetra prezliekol do obleku a vydal sa naprieč ďalším životným peripetiám.
Filip Sojka